Opat na Taiwane

---

prvy den

Let z Aucklandu na Taiwan prebehol OK, za zmienku stoji azda len vzdelavaci kresleny film o vtacej chripke, ktory nam premietali v lietadle a ktory prebiehal takto:

Kreslena postavicka pripominajuca Pokemona kychala, ochkala, soplila, horuckovala a kadejako inak prejavovala symptomy chripky. Preto sa dobrovolne prihlasila na Vladnom Oddeleni Karanteny kde ju k jej obrovskej radosti zobrali do sanitky. Potom film nazorne a kreslenou formou v style "Manga" ukazal, ze netreba jest vtacie hovna a pred papanim si treba umyt ruky. Fakt zazitok.

Co sme si vsimli na Taipei co sme si minule nevsimli:

- Zujuc zuvacky usilovne ako kravicka Milka sme zaregistrovali v metre tabulu informujucu o prisnom zakaze zut zuvacky (a jest a fajcit) pod hrozbou pokuty 1500 NZD. Zuzka zuvacku rychlo prehltla. Ja som ju schoval za zadnu osmicku vedla plomby.

- Nasa hostitelka (Kiwi) nam rozpravala o zivote na Taipei. Co sa tyka platov a cien - je az zarazajuce ze Slovensko ma takto daleko vo svete absolutny ekonomicky ekvivalent (co sa tyka cien). Kurz taiwanskeho dolaru je presne jedna slovenska koruna. Taiwanci zarabaju to co my, aj najomne je to iste, aj ceny, no proste vsetko ako doma.

- Obchody su tematicky zdruzene na jednej ulici, co je velmo fasa. Vcera sme prechadzali stvrtou kde boli audiofilske obchodiky. A potom stvrtou kde boli obchody pre mladych a kina a tak.

- Domy su tu skarede, zvonka vyzeraju priserne. Petrzalka je popri nich zuzo. Z domov trcia kable a anteny a zamrezovane balkony a klimatizacie a okolo je bordel. Aspon vecer sa zasvietia reklamne neony a tak tahaju oci ze aspon chvilu clovek tu spinu nevidi.

To je vsetko co sme si minule nevsimli, inak sme si vsetko vsimli.

Byvame u Kiwi. Ich byt nema kuchynu ani obyvacku, len tri izbicky s oknami ako na ponorke. V kupelni nie je ani sprchovaci kut, len hadica na stene, treba spliechat do priestoru, dost divne. Kiwi tvrdi ze ostatne byty na Taiwane maju kuchyne a tak. No ktovie.


druhy den

rano kiwi odfrcala do prace a my sme este chvilu u nej pokvasili na nete. Dievca sice nema doma kuchynu, chladnicku, ani sporak, ale ma notebook, vlastnu WiFi siet, iPod, digitalny fotak, atd.

Kiwi nas zavolala na obed do fajnovej restauracie pri jej praci. Uff, neskutocny zazitok. V tomto ohlade sme za Cinanmi civilizacne tisicky rokov pozadu. Europsky vyber a pestrost jedal je v porovnani s cinskym ako kamenna sekera proti priklepovej vrtacke. Sme barbari.

Na vyziadanie nam doniesli anglicke menu, ale absolutne nepomohlo. Menu malo 641 (slovom sestostyridsatjedna) poloziek a objednavat bolo treba kombinacie jedal z jednotlivych sekcii. Vybrat spravnu zostavu predjedla, niekolkych hlavnych chodov vhodne doplnenych dezertami a polievocku s kompatibilnou chutou bola narocna kombinatoricka uloha podobna sachu. Nezvladli by sme to ani nahodou, keby sme tam neboli s Kiwi (ktora nam vsetko nakonfigurovala a objednala) boli by sme odtial utiekli.

Jedli sme toto:

- soplovo vyzerajuca polievka s ciernym vajcom (urcite nie slepacim, ale nechceme vediet akym)
- prazena ryza s krevetami a zeleninkou
- seafood koliecka podobne sushi (kiwi poprela podobnost k sushi)
- hovadzie gulicky haluznej konzistencie
- bravcove sote nalozene v bielej rosolovitej palacinke
- dezert bol cierna hmota vzhladovo pripominajuca mak rozpusteny v hustom mlieku, ale nebol to ani mak, ani mlieko, ani nic z tohoto sveta
- jahody s tofu ponorene do kvapalneho dusiku (abo take nieco, proste bolo to uplne podchladene a dymilo sa z toho)

no uznajte kedy nasa spolocnost dospeje do vyvojoveho stadia ked bude chutny obed vyzadovat pouzitie kvapalneho dusika !

po obede nam Kiwi povedala ze jej sef nas pozyva na navstevu ich pracoviska. ked sme prisli k nim do prace, Kiwin sef nam dal darceky a salku caju a priatelsky nam potriasol rukou, nestihali sme normalne z tolkej pohostinnosti.

k veceru sme si pozreli drahu stvrt s obrovskym mrakodrapom (taipei world trade center) a super drahymi ochodmi. a kupili sme si iPod Nano 😊

a teraz sme na letisku, o chvilu nam leti lietadlo do Thajska. v Bangkoku ideme zlozit batozinu k nejakemu bohatemu chlapikovi, ktoreho sme spoznali cez Internet a ktory suhlasi ze nam ju postrazi..

---