Advertisement
sopka Ngauruhoe
pohlad od Red Crater 8.11. - Prechod narodnym parkom Tongariro Po splave carovnej rieky Whanganui sme sa presunuli cc 50 kilometrov do narodneho parku Tongariro, ubytovali sa v kempe a konecne zmyli zo seba riecne blato 😊 Dalsi den rano sme vyrazili na "Tongariro crossing" - udajne najpopularnejsiu jedno-dnovu turu na Novom Zealande. Vlastne sme prvy krat zazili riadnu masovku mnozstvom ludi pripominajucu nase tatranske doliny (pocas sezony spravi tuto turu 2000 ludi denne!!!). Scenicky to bol ale krasny zazitok kombinujuci vystup na sopku, pohlad do nespocetnych kraterov, sopecnych jazier a pochod mesacnou krajinou.
Prvy usek cesty sme stupali krasnou lavovou krajinou a predbiehali cele roty nemeckych a francuzskych geriatrikov. Potom sme odbocili na krasnu sopku Mt. Ngauruhoe (2287m), ktora bola pouzita pri natacani Pana Prstenov ako znamy Mt. Doom. Stupanie po upati sopky bolo prijemne lebo sme opustili davy ludi a ocitli sa takmer v samote. Fyzicky to bolo ale dost nepohodlne, lebo sopka bola dole pokryta sutinou stuhnutej lavy v ktorej sme sa pri kazdom kroku posunuli o 10 centimetrov dole. Ziaden chodnik hore neviedol, v takom terene by sa ani nedal postavit. Neskor sme nastastie prisli k pasmu snehu, ktory bol zrana prijemne primrznuty, tak sa nam stupalo lepsie. Hore
sopecne jazera
okolo Central Crater sa nam naskytol uzasny pohlad do stale aktivneho kratera a vyhlad na okolitu krajinu.
Zo sopky sme zbehli dole (na rozdiel od 2-hodinoveho vystupu hore, nam zostup trval len pol hodku) a presli obrovsky South Krater smerom k Red Krateru - cervenemu aktivnemu krateru z ktoreho sa dymilo a vsetko naokolo neznesitelne smrdelo sirou (to mi pripomenulo domov - vonu Piestanskych kupelov). Potom sme presli do Centralneho Krateru - ten pred 26 milionmi rokov vybuchol dosial najvacsim zaznamenanym vybuchom. Vyvrhol 760 kilometrov kubickych zeminy, vytvoril Severny Ostrov a zatemnil Zem na 5 rokov. Preto sme po nom stupali opatrne, clovek nikdy nevie.
Kedze sme mali dohodnuty odvoz na opacnej strane narodneho parku o 16:00 museli sme potom kmitat a prebehnut okolo niekolkych roztomilych sopecnych jazier okolo horucich pramenov a potom este nekonecnou cestickou v lese. Zaujimave bolo ze ked sme skusili teplotu vody v potoku - bola vlazna.
9.11. - Vystup na Ruapehu Plan dna bol vystup na sirokansku sopku Ruapehu, najvyssi vrch Severneho Ostrova. Ja (Miro) som siel na lyziach, ale Zuzka zial musela ist peso, kedze lyze uz predala. Takze kym ja som si baletil po snehu, ona chuderka sa musela pri mne
brodit po clenky v snehu. Utesoval som ju ale diskusiou o tom ake paradne lyze si kupi doma na Vianoce 😊
Stupali sme po opustenych zjazdovkach najvacsieho lyziarskeho strediska na NZ - ktore ukoncilo sezonu len pred tyzdnom. Cely den sme nikoho nestretli, co bola po predoslom dni prijemna zmena. Hore sme tak trochu zabludili, cim sme neplanovane zavitali aj na Summit Plateau - obrovsku nahornu plosinu vo vyske 2600 metrov. Cez nu sme sa dostali na vrchol Dome (2672m) s najvyssie polozenou chatou NZ. Chata bola sice len mala utulna s rozmermi 4 x 5 metrov, ale kedze vonku zacalo pofukovat tak sme sa tam vdacne utiahli a cosi zahryzli. Mali sme paradny vyhlad do krateru sopky, ktory bol len nejakych 200 metrov od nas. Ruapehu naposledy vybuchla v roku 1996, tak sme rozmyslali ci sa dnes opat neprebudi. Vcera nam totiz jeden Kiwak rozpraval ake nadherne modre jazero je v krateri, my sme vsak videli len zlto-sivu brecku a strasne vela dymu.... a samozrejme citili sme siru.
I tu sme sa rozdelili, Zuzka sa sla pomaly naspat peso smykat na igelitovom saciku a ja som pokracoval dalej s cielom vystupit na najvyssi vrchol pri sopke -
Ruapehu krater
kraterove jazero zhruba vo vyske 2550m.. Tahurangi (2797m). Najprv som obisiel oblukom cely krater a rozmyslal som ake by to bolo kupanie keby som sa smykol a trcol tam.. Potom som zacal stupat hore stenou, ktora z dialky (a na fotkach) vyzerala uplne kolma, ale nakoniec to bola prijemna 45-stupnova stienka ktorou som vypochodoval hore do sedla. Tam som nechal lyze a pesi presiel zvysok na vrchol. Zase som mal trochu nestastie lebo hore bol oblak a tak som vlastne nic nevidel.. Naviac samotny vrchol bol velky kus strmeho ladu a ja som mal len hlinikove macky a maly lyziarsky hlinikovy cakan, takze som ostal stat asi 4 metre pod vrcholom. Vsade v sprievodcoch pisu ze by ludia nemali vystupovat na uplne vrcholy lebo tam podla Maorskeho nabozenstva sidlia volaki bohovia ci co, takze mam aspon oficialnu vyhovorku. Cize vramci ucty k Maorskym bohom som dal otocku par metrov pred vrcholom a vycuval (doslovne, bo to fakt bolo strme) naspat k lyziam.
Zo sedla som zlyzoval naspat ku krateru snaziac sa nepotknut sa a nepadnut cez krater volakde do stredu zeme.. Potom to uz bola len prijemna lyzovacka jemne namoknutym jarnym snehom naspat k autu, kde sme sa zvitali so Zuzkou vrucne a uprimne a teraz jeme veceru a zdravime vsetkych doma 😊
viacej fotiek ako vzdy na http://localhost.sk/pajkus/gallery/view_album.php?set_albumName=album67
Advertisement
Tot: 0.138s; Tpl: 0.012s; cc: 12; qc: 42; dbt: 0.0815s; 1; m:domysql w:travelblog (10.17.0.13); sld: 1;
; mem: 1.1mb