Advertisement
Ferry
cestou na Ferry sme zazili krasny vychod slnka..Na juznom ostrove zostavame uz len posledne 2 dni a nasledujucich 21 (novembrovych) dni, ktore nas zostavaju do odletu stravime poznavanim severneho ostrova.
Pocas tychto 2 dni na juznom ostrove sme zavitali do pristavneho mesta Nelson, ktore sa tesi velkej oblube umelcov a preto sa v tomto meste nachadza mnoho malickych galerii a stylovych obchodikov. Samozrejme sme mnohe z nich navstivili a neodisli sme naprazdno 😊 ... najme z tych obchodikov. Pristavna atmosfera mesta nas zlakala do restauracie na pobrezi, kde sme si pri vyhlade na zatoku dali typicke fish & chips a flasticku vinka 😊. Nakoniec sme zhodnotili, ze mestsky zivot je financne narocny a pobrali sa dalej smerom na vychod, blizsie k severnemu ostrovu.
Smerom k Marlborough Sound sme opat pocuvli radu nasho knizneho sprievodcu a vyliezli sme na kopec nad Haverlockom, z kadial nam sluboval krasny vyhlad na cely Marlborough Sound (co je splet malych zalivov, ktore sa daleko zarezavaju do pevniny). Kopec od mora nevyzeral hrozivo, ale po 1,5 hodine strmeho stupania sme konecne dorazili na vrchol a zistili, ze sme vysli 700 metrove prevysenie. Vyhlad vsak stal naozaj za to a my sme zvrchu videli bludisko
Taranaki
sopka Taranaki pri zapade slnka.. pozatacanych zatok.
Picton, pristavne mesto, z kadial odchadza ferry na severny ostrov je presny opak Wellingtonu, do ktoreho sme dorazili na severnom ostrove. Aj napriek svojej dolezitosti (Picton je jediny pristav do ktoreho prichadzaju lode zo severneho ostrova) zostava verne zvycajnej velkosti miest na juznom ostrove - t.j. malicke.
Nasa ferry vyrazala z Pictonu o 6.00 rano a pocas plavby sme si vychutnali krasny vychod slnka v nekonecnych zatokach Marlborough Sound az pokial sme po 1 hodine plavby vyplavali na sire more.
Wellington, hlavne mesto Zelandu, je omnoho rusnejsie mesto, ako ktorekolvek mesto na juznom ostrove a na poludnie sa ulice zaplnili stovkami kravatovych ludi, ktori povychadzali zo svojich officov na obed. Dalsou oblubenou aktivitou, ktoru sme v tomto meste zaznamenali bol obednajsi beh, ked sa dalsie stovky kravatovych ludi prezliekli do treniriek a triciek a dali si svoj pravidelny 30 min okruh v nedalekej botanickej zahrade, alebo po betonovom nabrezi .... 😊
Ako sme sa neskor od Karola a Lynn dozvedeli, Wellington je centrum pocitacovych firiem na Zelande. A naozaj o tom svedcilo aj rusne centrum s mnohymi vyskovymi budovami na ktorych svietili neonove napisy IBM, Oracle, Novell ....
S Karolom a Lynn a ich dcerkou
Taranaki vystup
cestou hore na Taranaki sa zacali blizit oblaky.. Poppy sme neskor stravili velmi prijemny vecer v ich domceku na vrsku a opat pocitili kusok domacej atmosfery.
2.11.- 3.11.2005 - sopka Taranaki Z Wellingtonu sme pokracovali severo-zapadne k poloostrovu, ktory bol kedysi predtym more, ale zrazu sa tam objavila sopka, ktora tak dlho chrlila lavu, az vytvorila cely poloostrov na ktorom sa teraz tyci 2500 m vysoka zatial neaktivna sopka Taranaki. Ked sme k nej prichadzali, bola v oblakoch, ale pocas nasej cesty po Surf Highway (ktora vedie okolo celej sopky) oblaky zacali miznut a nam sa ukazal zasnezeny vrchol magickej hory.
Rano sme vyrazili v dobrom pocasi hore, ale hned ako sme vysli nad pasmo lesa zacalo velmi silno fukat. Bolo zjavne ze pokial sa to nezmeni, nebude mozne vyjst na vrchol, ale v nadeji sme pokracovali dalej. Vietor neustal a tak sme sa uchylili na chatu vo vyske asi 1800 metrov a cakali. Stretli sme sa tam s jednym miestnym veteranom ktory nam hovoril zaujimavosti o sopke. Udajne naposledy vybuchla v roku 1850 a je mozne ze sa este preberie. Po dvoch hodinach cakania zrazu vietor ustal a tak sme sa vydali hore. Ked sneh zacal byt dost tvrdy sme sa rozdelili - sopka Taranaki
naozaj carovna sopka. zlyzovat ju bol uzasny pocit.. kedze sme mali len jedny macky. Tak som hore pokracoval sam, ale slo sa mi nejako zle, dost pomaly som naberal vysku. Lyze som niesol celu cestu hore, pasy som so sebou ani nemal, lebo som vedel ze je tam strmy svah a lad, takze sa nikdy hore na pasoch nechodi. Okolo vysky 2300 metrov sa na mna zacali valit oblaky a tak som sa par-krat ocitol v uplnej bielej slepote, naviac narastal vietor. Na urovni 2450m - cize zhruba 60 metrov pod vrcholom som uz bol uplne slepy, viditelnost tak 2-3 metre. Tak som sa rozhodol pockat, nahodil som gorace a dal si maly obed a cakal na lepsie pocasie. Po polhodine sa ale nic nezlepsilo, skor naopak, tak som sa rozhodol vzdat to a vratit sa dole. Prve lyziarske metre som musel vypulovat riadne oci aby som videl vlastne stopy a trochu som si pomahal GPS-kom, neskor uz ale bola viditelnost obstojna a tak som zlyzoval slusnych vertikalnych 900m na koniec snehu a potom zbehol k autu..
Ja som zatial spravila cast okruhu popod vrchol sopky a vychutnavala si pohlady na malu pohybujucu sa bodku, ktora pomaly stupala k vrcholu (nejako sa mi podarilo identifikovat Pajku s
Whanagui
krasne steny kanonu.. lyzami). Ked mi vsak oblaky zakryli tuto stupajucu bodku, zacala som zostupovy track naspat k autu, ktory viedol najskor cez trsy ostrej travy, potom kriky vo vyske mojich oci a nakoniec cez zeleny tunel husteho pralesa.
Zaujimave bolo vidiet Taranaki narodny park zvrchu. Vlada sa rozhodla zabranit farmarom dalej vypalovat bujnu vegetaciu za ucelom rozsirovania svojich fariem, a ohranicila narodny park polomerom od krateru. A tak bolo vidiet, ako les koncil na takmer dokonalej kruznici od krateru sopky a dalej sa tahali uz len pastviny s ovcami a kravami. Ludia su vsade asi rovnaki...
4.11.- 7.11.2005 - Whanganui river journey (4 dni) Na tento vylet sme sa tesili uz dlho. Nabrali sme si vela jedla, plnu vyzbroj riadu a oblecenia, stanovu zostavu a vsetko sme to nalozili do lodky, ktora nam najblizsie 4 dni bola domovom. Tak zacal nas splav zelandskej rieky Whanganui na kanojke. Pocas 4 dni sme splavili 145 km, 2 krat sme zmokli, uzivali si ticho uzkeho kanonu, lutovali zbludile ovecky, pripravovali si slovenske pesnicky na stretnutie s domorodcami, zaucili sa do tajov kormidlovania .... a ani raz sa neprevratili 😊
Prvy den nas spustili na rieku v dazdivom pocasi s vyhliadkou
Bridge to Nowhere
strateny most uprostred dzungle ktory naozaj vobec nikam nevedie.. podobneho pocasia pocas nasledujucich 3 dni. Naviac nam do ruk strcili uzke drevene padla, ktore pamatali uz aj ich dedov a v perejach nam pripadali ako bezvyznamne lyzicky. Ale optimismus nas stale neopustal a verili sme, ze bohovia Maorov (povodne obyvatelstvo) sa nad nami zlutuju a zoslu na nas aj par slnecnych lucov.
Po cca 2 hodinkach padlovania a zdolani prvych pereji nas bohovia vyslisali a prestalo prsat .... a takto to zotrvalo az do posledneho dna. Hned v prvy den sme pochopili, ze zelandania pristupuju k splavovaniu sportovejsim sposobom ako my doma a tak sme sa rozhodli prvu etapu skratit (z 50 na 38 km) a zakempovali sme o nieco skor ako bolo v plane, s tym, ze dalsi den to nejako dobehneme. Kemp, v ktorom sme prvu noc presali mal krasnu polohu nad riekou v zelenom pralese ....ale .... jedinym handikepom bolo mnozstvo komarov, ktore mne (Zuzke) sposobili nocnu moru. (V strede noci moje sny uz dalej nedokazali ignorovat ich bzucanie okolo usi a tak zacala krvava vojna, ktoru som samozrejme vyhrala ... i ked stipance zostali).
Druhy den sa raz rieky zmenil z fariem na nadherny uzky kanon. Na jeho strmych stenach rastla bujna vegetacia a voda vytvorila v skalach mnozstvo jedinecnych utvarov, v ktorych sme pri troske predstavivosti videli postavy, tvare a dalsie zive i nezive podoby. Kazdu chvilu sa vysoke skaliska rozpolili a z ich stredu vytekal vacsi ci mensi vodopad, okolo ktoreho vzdy rastlo mnozstvo zelene.
Smutnejsim pohladom boli zufale zbludile ovecky z nedalekych fariem, ktore sa nejakym sposobom dostali az k rieke, ale naspat sa cez strme kamenne zrazy nevedeli vystverat. O par kilometrov dalej sme videli pri rieke lezat vychudnutu kravu, ktora sa na nas uz len pozerala letargickym pohladom a plne ignorovala travu, ktoru mala vsade okolo seba. Kto vie, ako dlho tam uz takto lezala.
V druhom kempe komare vystriedali sandflies, proti ktorym sme uz maly natrenovanu ochranu repelentom a tak nam krv az tak velmi nepili.
Treti den sme z lodky vystupili, aby sme sa po kratkom tracku dostali k Mostu ktory nikam nevedie ("Bridge To Nowhere"). Povodne ho postavili v 30.rokoch pre par rodin, ktore sa rozhodli tuto nehostinnu oblast obyvat. Po tom, ako prace na moste spomalila povoden, sa vacsina obyvatelov odstahovala a tak most stratil svoj povodny vyznam. Vlada nakoniec nariadila, aby sa aj zvysne 3 rodiny odstahovali z tejto oblasti, avsak most tam stoji doteraz. Najzaujimavejsie je, ze to je regulerny most pre auta, ale cesta z neho nevedie ziadna ... iba maly uzky chodnicek. Za 70 rokov vegetacia zmazala akekolvek naznaky obyvania.
Pocas tohto dna doslo este k jednej zasadnej udalosti. Ja (Zuzka) som sa konecne naucila kormidlovat kanojku a tak sme sa stali plnohodnotnym splavovym parom - z hacika na kormidelnika a naopak.
V tento den sme dobehli aj velku skupinu nemeckych splavnikov (Pajka vravi, ze fasistov 😊) a nasa vyhradna samota s riekou sa skoncila (do tohto dna sme na rieke nestretli ani zivu dusu).
Prespali sme v kempe, ktory mal byt podla informacii este stale zijucou osadou Maurou, a ti nas mali prist na breh rieky privitat, zaspievat a pozvat k sebe k stolu. My sme im na oplatku mali dat nejaky dar, zaspievat tiez nejaku pesnicku (tu sme si pred tym v lodke nacvicovali) a opatovat ich pozdrav dotykom nosov. Toto vsetko sme mali dokladne nacvicene, ale namiesto Maorov sme v kempe nasli len velku skupinu nasich novych spolusplavnikov, ktori sa spravali az velmi europsky.
Komare a sandflies tuto noc vystriedali posumy (co su vevericke podobne zvierata, ktore vsak znacne nicie prirodu a ochranari ich maju stale na muske). Pre cloveka nie su sice nebezpecne, ale nas, pri stane vylozeny, riad ich v noci celkom zaujal.
Stvrty den sme mali pred sebou uz len kratky zaverecny usek (20 km), ale v dazdi, ktory zacal hned rano, sa nam zdal pomerne dlhy. Rieka sa naviac v tomto useku uz takmer nehybala a tak sme museli stale padlovat. Do ciela, z kadial sme mali dohodnuty odvoz, sme prisli sice mokri, ale spokojni a plni dojmov z carovnej rieky Whanganui, ktora potvrdila jedinecnost zelandskej prirody a vo svojej scenickosti postavila vysoku latku inym splavovatelnym riekam.
viac fotiek ako vzdy tu
Advertisement
Tot: 0.108s; Tpl: 0.012s; cc: 12; qc: 51; dbt: 0.0511s; 1; m:domysql w:travelblog (10.17.0.13); sld: 1;
; mem: 1.1mb
duri
non-member comment
tak sa drzte
Vidim ze sa to pomalicky blizi ku koncu.. teda aspon to vase zelandske posobenie. Moc uz teraz nemam cas si to citat, ale zuzka dnes rano ma daky dlhsi spanok, tak trocha v hosteli surfujem. Nech sa dari. duri