Advertisement
Published: November 12th 2010
Melbourne
Bolte Bridge - je najvacsim mostom v meste.Rano som sa zobudil do uplne normalneho dna. Teda vtedy sa mi zdal byt normalny. To som ja naivny este netusil co moj brat vymysli. Len tak sa rozhodol, ze si spravime "mensi" vylet na vychodne pobrezie Australie, ale nastastie stale v state Victoria. Destination: Lakes Entrance. Vraj sa mam zbalit na cely den a pre istotu si mam zobrat aj nieco teplejsie ak by tam velmi fukalo. Do 20 minut sme boli v aute. Maleho Deagana sme cestou hodili do jasiel a sup ho na Princes freeway na trasu dlhu 400 km.
Mozno by som mal trochu popisat ako su tu evidovane cesty. Freeway je viacprudova (3 az 5) cesta bez akychkolvek semaforov, zdrzani, cohokolvek. Najvyssia povolena rychlost je 110 km/hod. Ano moji mili, tak to je a fakt to boli. A tiez na kazdom rohu je policajt s jeho Chevroletom (tu Holdenom) s motorom V8, takze si kazdy rozmysli dva krat ci ist nad 110. Len tak letmo som cestou videl aj 20 odstavenych dobrodruhov.
Dalej tu je Highway. Povolena rychlost 110. Je to bezna kvalitna dvojprudova cesta medzi mestami. Ak je v meste, moze byt prerusovana semaformom. Povolena rychlost v meste je 80 km/hod. To si pochvalujem,
lebo je to porovnatelna cesta ako je v Bratislave Vajnorska alebo Racianska. Pri Poluse by bolo asi obmedzenie na 60.
No a potom bezne cesty v obyvanych uliaciach. Tam je 60 a pri skolach 40, ale len v case vyucovania. Mimo mesta tieto cesty maju striedavo 2 pruhy v jednom a potom v druhom smere na ulahcenie predbiehania a rychlost je tam 100. To by o cestach aj stacilo.
Takze sinuli sme si to 400 km smerom na vychod rychlostou 115 km/hod., akoze sme velki frajeri a porusujeme zakon. Vsade bolo dostatok miesta, malo aut. Krajina bola uz podstatne rovnejsia a hustota zaludnenia cim dalej tym mensia. Cestou som videl len vela farm s ovcami a dobytkom. Mozno najzaujimavejsia bola atomova elektraren a uholne bane. Vyfotil som cestou len St Mary's church v meste Bairnsdale. Turisticke znacky poukazuju cestou na rozne atrakcie lokalneho vyznamu, ale ked sme chceli vidiet tie VELKE veci, tak nezostavalo nic len ich informativne registrovat.
O 14:00 sme dorazili k pobreziu do mestecka Lakes Entrance - ciel nasej cesty. Toto miesto je zaujimave a jedinecne. Popri pobrezi od Lakes Entrance smerom na juhozapad sa tiahne 90 milova plaz (alebo Golden Beach). Je rajom pre jachtarov
Lakes Entrance
Rybarsky pristav a rybarov. Zvlastnostou je, ze od tejto plazi smerom k vnutrozemiu je pas rozsiahlych jazier Gippsland Lakes (Lake Reeve, Lake Victoria a Lake King) po celej sirke pobrezia. Vsetky tri sa zlievaju a jedine miesto, kade sa voda z Gippsland Lakes dostane do mora, je uzka, zradna plytcina v Lakes Entrance. Tento priechod som zachytil na fotografii, ale je to tak majestatne a dych vyrazajuce, ze to treba vidiet nazivo.
Cele okolie je narodnym parkom "The Lakes National Park" a "Ninety mile beach National Park". Staci si prenajat cln a da sa tu stravit aj 2 tyzdne fotografovanim.
Po necelej hodine sme sa vydali na cestu spat, ale malou obklukou. Boli sme v miernom casovom sklze a tak sme len preleteli popri pobrezi (rychlostou 110:-) k najjuznejsiemu cipu Australie nachadzajucom sa vo Wilsons Promontory National Park. Sice ma trochu trhalo k pobreziu, lebo som si chcel pozriet este aspon jednu cast 90 milovej plaze. Videl som vsak jej zaciatok v Lakes Entrance a to mi muselo stacit vzhladom pokrocilej poobednej hodine.
Do Wilsons Prom sme dorazili okolo 18:00. Boli sme na vstupnej brane narodneho parku. Na tachometri bola cislovka 748 km a my sme mali pred sebou este 36
Lakes Entrance
Jediny priechod do Bassovho prielivu - z lava prichod z pristavu, z prava Gippsland Lakes. km turu cez narodny park plny divokej zveri s volnym pristupom na cestu po ktorej sme leteli. Tak co? Oci na stopkach, tehlu na plyn, zapnut stierace a ideme. Stalo to vsak za to. Neskutocne krasna priroda tam je, vsetko zelene a husto zrastene. Popri ceste pobehovali Emu, poletovali rozne papagaje Dalej do divociny nebolo vidno. Videl som tiez rozsiahle uzemia parku co boli od minuleho roku spalene. Bolo to zaujimave, lebo trava prerazala medzi spalenymi mrtvymi stromami a malo to cele taku zvlastnu atmosferu. Kedze je to vsak narodny park, tak nechavaju prirodu, aby sa s tym sama vysporiadala. Brat mi hovoril, ze v Australii ked HORI tak HORI VSETKO: stromy, polia, zvierata, domy, farmy, ludia, hasici, ba aj hasicske auta. Takze som rad, ze som si vybral november, kedy je po dazdoch vsetko krasne zelene. Az tak zelene, ze by som nikdy nepovedal aka vyprahnuta krajina to moze byt v marci. Vtedy vraj aj listy na stromoch uz maju len slaby odtien toho co zostalo po zelenej farbe. Takze ja si budem Australiu pamatat ako jednu velku farebnu zahradu.
V ramci narodneho parku je tam aj kemping s komplet vybavenim od sprch, cez potraviny, postu, informacne centrum az
Lakes Entrance
Maly motorovy cln sa pekne zmesti :-) po policiu. Plaz, na ktorej som bol, bola asi najkrajsia aku som kedy videl. A je ich tam viac. Piesok bol taky jemny, ze bola radost sa vyzut a prechadzat sa len tak hore-dole, po suchom-mokrom. Proste raj. Ustil tam do mora maly potocik a to sposobovalo, ze som mohol ist 20 metrov od brehu a stale som mal vodu len po clenky. Na inom mieste zas bol breh normalny, takze by si tam nasiel kazdy to svoje. A k tomu to okolie narodneho parku a zapad slnka, hmmmm, normalne som si povedal ze nabuduce sa zbalim na tyzden a budem len tam. Nemam slov a tak radsej si len pozrite fotky a nazoomujte satelitnu mapu.
Uz mi bolo jasne, ze nic viac sa uz stihnut neda a tak som mohol zabudnut na Phillip Island a tucniakov. Mozno sme tam mali este zostat chvilu. Brat povedal, ze tam pojde niekedy s rodinou na dovolenku. Tak ale pobrali sme sa, lebo sme vedeli ze domov to je este asi 150 km. A vtedy sa to stalo. Cestou spat po narodnom parku sme zrazu pri kraji cesty zbadali kenguru. Bola to vobec prva kengura com som tu videl. A vzapati dalsia. Ta
Lakes Entrance
V pozadi 90 milova plaz, vpravo Gippsland Lakes. bola asi taka vysoka ako dospely clovek. Len tak si sedela pri kraji cesty a zohrievala sa. Ked zapada slnko, a tiez v noci, vsetky kengury hladaju teplejsie miesta na prenocovanie a tak sa priblizuju k asfaltovym cestam. Je to dost nebezpecne, lebo niektore kengury su aj 2 metre vysoke. Vacsinou len tak stoja na ceste a nic ich nerozhadze. Je to vsak pekne a mile zviera, kym si nechrania svoje ratolesti.
Na Phillip island sme dorazili az o 21:00 a tak sme len informativne isli pozriet kde su tie najdolezitejsie atrakcie. Bola uz riadna tma. Po tejto kratkej zastavke sme vyrazili domov cez polovicu Melbourne a o 23:15 som vystupil z auta. Nemusim ani hovorit, ze som spadol do postele a nic ine si nepamatam. Ako hovori moj "mavajuci" kamarat Peto: "Dobru chut".
Advertisement
Tot: 0.1s; Tpl: 0.011s; cc: 14; qc: 59; dbt: 0.0493s; 1; m:domysql w:travelblog (10.17.0.13); sld: 1;
; mem: 1.2mb
