Advertisement
Published: January 11th 2008
Edit Blog Post
Las Gaviotas
zaciatok tury We found a nice accomodation with TV in Osorno, bought pack of red wine and watched TV until midnight. After that we made a trip trough deep south american rainforest to a place called Thermas de Callao, but it was rainy the whole day we stayed there, so we spent the time in the tent. Termas de Callao are two small wooden bathtubs, which are locked behind a door of a small shed. The key for that shed is 40 minutes away (after having a bath you maybe have to return the keys the same way 😊. On the way back it stopped to rain and we saw a beautiful mountain behind a lake.
In Osorno we had a meal called Pichanga - very good - lots of fries, lots of beef, lots of sausages and pickles and more 😊 Really yami.
Po navrate z Puyehue sme si nasli peknu ubytovnu Residencia Ortega s paradnymi izbami, kazda mala televizor s 99 kanalmi, tak sme si kupili vino Gato Negro, o kt. som kopec toho cital, ze jake je dobre (vcelku je - take sladucke) a pozerali az do polnoci. Ale nie preto nam prirastlo k srdcu. Ako sa vravi laska
ide cez zaludok a to bol aj nas pripad. Je tu hned pri autobusovej stanici taka miesta vyvarovna, kde miestni chodia len tak na pivo, alebo aj nieco zjest - taka stanicna restika by som to nazval 3. cenovej skupiny 😊 Tak sme si tam zasli, ja som si dal cazuelu - polievku o kt. som toho dost cital vo vselijakych cestopisoch a bola fakt dobra. Obsahovala toto: kus hovadzieho, mrkvu, cely zemiak, kopec ryze, nejake slize a este nejaku zeleninu. Taka hovadzia polievka, ale bohata na tuhu zlozku. A dalsi den sme si dali hotdog especial tomato - to bol hotdog v ktrom okrem parku boli nakrajane surove paradajky a velmi mi to chutilo (ano, prave som si utrel slinu 😊.
Dasli vylet s Osorna smeroval do dalsieho narodneho parku - Vincente Perez Rosales. Zistit z kade ide autobus nam skutocne dalo zabrat, posielali nas kade tade, dokonca raz aj do nejakej uschovne, alebo prekladne balikov, ze tam nam predaju listky, ale nakoniec sme to nasli, zistili si cas kedy to ide, dalsi den sme sa zbalili, isli si kupit listky a opat sa vyskytol nejaky skorsi autobus, ale tentoraz som ho nemusel drzat, len sme nakupili a presunuli
Camp Los Quetros
tu sme sa obcerstvili sa na nastupiste.
Teraz trochu z miestnych zvykov ako sme to videli my:
Osorno je zhruba v strede medzi vychodnou a zapadnou hranicou a okolo vychodne aj zapadne su uz len male mestecka, pripadne skor osady, sem tam nejaky obchodik. Obyvatelia sa podla mna zivia pestovanim dobytka a chovom rastlinstva 😊. No a v meste v Osorne je teda najblizsi supermarket. Tak miestny to robia tak, ze nasadnu na uatobus, cestuju 2-3 hodiny do mesta, tam nakupia velke mnozstva, v supermarkete su na nich uz nachystani a hned pri pokladni im to taki pomocnici balia to velkych krabic (a ide im to velmi sikovne), potom krabice (vacsinou je to len jedna obrovska), popripade 25 kg vrecko s mukou nalozia na vozik a vezu to kupujucemu az k autobusu na stanicu, kde cakaju az pride autobus podaju to zase pomocnikovi sofera autobusu a z vozikom sa vratia spat do obchodu. Dostanu za to nejake prachy. Pomocnik v autobuse ma nelahku ulohu napchat vsetky krabice do uloznych priestorov dole v buse.
Takto to bolo aj u nas, batohy sa nam nastastie zmestili a v natriekanom autobuse sme sa viezli asi 3 hodiny, z toho 0.5 hod po asfaltke do poslednej osady El
Poncho, kde uz cakal taka lodka a z tade sme isli este hodinu tou lodkou do Los Gaviatas. No ak sem niekto chodi domov, tak to je teda pekne daleko. Zaujimave je, ze ako aj autobus, tak aj lodka zastavi v podstate na poziadanie. Lodnik nam dohodil aj ubytovanie na jednej farme, co nebolo najstastnejsie riesenie (jednak si macka brusila pazure na nasich batohoch a dost som sa bal, ze to skusi aj na stane, a jednak od cca piatej kikirikal kohut, asi kazdych pat minut, az sa mi snivalo, ze hladam po njakom meste kohuta, aby som ho zabil a bucali dve kravy - jedna kontrovala druhej a obe ocividne chceli mat posledne slovo.). Ale boli sme radi, ze mame kde preckat noc bez dlheho hladania.
Dasli den sme vyrazili do kopcov, opat to islo vacsinu casu juhoamerickou dzunglov, takze tie amame pozrete uz dobre, streidavo nam mrholilo a dost bolo mokro na zemi - sem tam sme sa brodili v takych mociarikoch a uzuckych asi 1 m sirokych a 3 m vysokych kanonoch. Na konci dna sme vycerpani dosli do Termas de Callao, kde sme planovali stravit den, ale nic sa nam tam nezdalo take paradne, ze by
cmeliak patagonsky
aspon dvakrat vacsi ako nas sme ho tam vedeli efektivne stravit. Ale zacalo prsat a prsalo aj cely dalsi den, takze sme tam predsa len ostali, skoro cely den sme spali, vsak co ine sa da robit v dazdi. Spolocnost nam robil len jeden hnedy kon a tvrdil, ze poprsana trava sa dole krkom smyka uplne super. Povodne sme chceli skusit aj termasy, ale bolo to zamknute a po kluce bolo terba ist dalsich 40 minut, potom naspat a potom mozno este aj to iste absolvovat, aby sa kluce vratili. Tak sme nesli. Dalsi den sme sa zbalili, uz prsalo opat len v prehankach a tou istou cestou sme sa presunuli do dalsieho kempu, v ktorom sme sa cestou sem len obcerstvili, ale zdal sa nam pekny - hodny pobudnutia apon jednu noc. Vecer k nam privesloval majitel kempu cez rybnik na takom v podstate by sa to dalo nazvat indianske kanoe - z jedneho kusa stromu vydlabana lodka, trochu s nami pokecal 😊, zinkasoval prachy a odvesloval domov. Podstatne co sme sa dozvedeli, ze dalsi den nema prsat. A fakt - dalsi den bolo paradne od rana, rybnik bol v hmle a potom vykukli spoza rybnika rannym slnkom osvetlene hory - parada. Fotili sme
Termas de Callao
miesto nasho denneho odpocinku co sa dalo. Cesta spat bola v pohode, uz sme vedeli co nas caka a najma co si dame v nasej oblubenej restike az sa vratime 😊. V Las Gaviotas nas cakalo prekvapenie v podobe informacie, ze lodka do El Poncha k autobusu ide az dalsi den (napriek tomu, ze nam sam lodnik napisal na papier, ze chodia kazdy den - vtipalek), tak sme cestu k autobusu absolvovali v sialenom tempe asi za 2.5 hodiny a stihli sme to 😊. Az z autobusu sme zistili v akom paradnom parku sme boli, ked sme uvideli super sopku - spicatu - Puntiagudo, no a potom este dalsiu - Osorno, tak sme fotili z autobusu. To je tak, ked zacne byt pekne az ked sa clovek vracia. No aj keby bolo, nasa cesta (a jedina o ktorej vieme, ze v danej oblasti existuje) viedla pralesom, bez vyhladu s vynimkou kempu
No a spat v Osorne sme si dali Pichanga a to ju taka super vec, ze sa este teraz oblizujem az na oboci - nieco ako nase francuzke zemiaky, len tu to spravili s hranolkami, bolo v tom kopec dobreho hovadzieho, kysle uhorky, paradajky, vajicko, parok a klobasa a zjedli sme to bez
jedineho slova za par minut 😊 a urcite si to dame znova, ked bude prilezitost 😊.
Advertisement
Tot: 0.139s; Tpl: 0.014s; cc: 22; qc: 93; dbt: 0.0926s; 1; m:domysql w:travelblog (10.17.0.13); sld: 1;
; mem: 1.3mb
Brano
non-member comment
Foto
Caute. Fotky su fakt nadherne. Najma tie okolo jazera po dazdi. Ale radsej nech Vas dazd obchadza, aby ste toho co najviac videli... B.