a znova hanoi

---

Hned rano nas cakala navsteva, ktoru sme si urcite nechceli nechat ujst. Chystali sme sa do mauzolea sudruha Ho Ci Mina. Mauzoluem sa nachadza vo velkom parku v ktorom sa tiez nachadza jeho muzeum, dom kde zil, zahrada kde sa prechadzal atd. Ako sme sa k miestu priblizovali pridavali sa k nam dalsi a dalsi slavnostne vyobliekany vietnamci. Pri navsteve sme mali mostnost uvidiet na vlastne oci, co sa skryva pod pojmom kult osobnosti. Pravidla navstevi su taketo: v ziadnom pripade nefotit, nedavat si ruky do vreciek, nerozpravat sa a uz v ziadnom pripade sa nesmiat alebo ukazovat prstom. Odhalene ramena alebo kolena su taktiez nepripustne - to bol dovod preco sme boli napriek velkemu dusnu v dlhych nohaviaciach. Stryko Ho vyzeral ako spiaci starcek. Vsade okolo sa prechadzali vojaci v slavnostnych bielych uniformach, ktory usmernovali ludi aby stali pekne v rade, v dvojstupe. Potom sme si nemohli nechat ujst zvysok arealu ktory sa niesol v duchu - toto je jeho pero, stolicka, stol, auto, postel ... Este sme v rychlosti prebehli komunisticke muzeum, ale to nas velmi nebavilo. V areali sa tiez nachadzala pagoda na jednom slpe - Chua Mot Cot.

Dalsou zastavkou bolo miesto s uplne inou atmosferou. Chram literatury /Van Mieu/ sa v roku 1076 stal prvou vietnamskou univerzitou. Tvori ho 5 nadvori, bol nam nadherny klud a atmosfera, vyzeralo to ako by sa tam zastavil cas. Z jednoho nadvoria sa vstupovolo do druheho. Na poslednych boli dva chramy. Vsade plno zlatej, cervenej a kadidla. Myslim, ze toto je jedno z miest, ktore v Hanoi urcite treba navstivit.

Nakoniec sme si nechali sochu Lenina, Vojenske muzeum a Vlajkovu vezu. Najviac sa nam pacili vystavene tanky a stihacky.

Vela casu nam uz nezostavalo a tak sme sa vratili do stareho mesta, kde sme si nasli dalsiu vybornu veceru. Ostavalo nam len rozlucit sa s Misou, ktora bola prijemnou spolocnickou, vyzdvihnut si veci z hotela a nesadnut na nocny autobus do Sapy. Nocny autobus mal postele, v dvoch radach nad sebou. V niecom takom sme este nesli, tak sme boli radi za zazitok, ale druhy krat to uz skusat nemusim. Jedine co stoji za zmienku je tato vychytavka - v autobuse sa vyzuva, a ked sme zastavili na obcerstvenie, tak tam uz stal chlapcek s kartonom, na ktory sa dalo z autobusu stupnut. K dispozicii bola tiez krabica so slapkami, ktore si bolo mozne pozicat.

---