Sapa a jej ryzove policka

---

Rano sme dorazili do Sapy. Chlapik ktory nas mal vyzdvihnut uz cakal. Do ruky zobral vizitku, nasadol na motorku a ofrcal prec. Bezat sa nam velmi nechcelo a tak sme sa pomaly pobrali smerom, ktorym zmizol. Neskor sme ho dohonili, asi pochopil, ze bezat za nim nebudeme. Autobus, ktory nas mal zo stanice vyzdvihnut nas dostihol ked sme uz boli na dohlad od hotela, kde sme mali zacat nasu turu. V hotely sme sa najedli a osprchovali a cakali na ludi z hor, u ktorych sme chceli prespat.

Po case sme sa dockali a zoznamili s nasou sprievodkynou pre nasledujuce dva dni - Wang z kmena Hmong. Jej anglictina bola prekvapivo vyborna a tak sme sa mohli dozvediet o sposobe ich zivota. Vsetko co vedela sa naucila len od turistov, do skoly nechodila, pretoze je draha a daleko. Pomaly sme vysli zo Sapy a pred nami sa otvorila nadherna krajina plna ryzovych policok, kde tu sa pasucich buvolov, a malych dediniek. Najprv sa islo lahko, po asfaltovej ceste. Neskor sme vsak odbocili do ryzovych policok. Toto nam najprv prislo ako skvele dobrodruzstvo, realita vsak bola ina. V podstate sme chodili po blatovych hradzach, sirokych tak 20 centimetrov maximalne. Postupne sme schadzali dolu do udolia a blata pribudalo. Snaha ostat cisty sa zmenila na boj o nepadnutie do ryzoveho policka plneho vody. Mieste zenicky nam pomahali, drzali nas za ruku, ukazovali kam stupnut a pritom sa na nas smiali aky sme nesikovni. Zenicky mali tak do 140 centimetrov ale dost sily na udrzanie dospeleho chlapa. S ich pomocou sa nam nakoniec podarilo zvladnut aj blatovy kopec - strmy svah pokryty blatom.

Neskor sme sa dostali na miesto, kde sme mali mat obed. Tu sa na nas vrhli s ponukou rozneho tovaru. Kazdy z nas sa ocitol v obliehani skupinky zien, nekupit nic nebola moznost. Nakoniec sme skoncili s niekolkymi taskami, penazenkami a naramkami. Cestou sme este navstivili nejake domceky, kde nam Wang ukazala ich sposob zivota. Ich zivot vyzera velmi jednoduchy, uplne odlisny od nasho, ale jednoduchy urcite nie je. Zvysok cesty sa k nam pridavali dalsie a dalsie predavacky rozneho tovaru. Dovody typu "uz mam 3 penazenky, dalsiu nepotrebujem" vobec nepripadali do uvahy.

Nakoniec sme dorazili do dedinky Ta Van, kde sme mali nocovat. Vecer sme uz ostali pri nasom domceku, do dediny sa nam uz ist nechcelo. Dalsi napor predavaciek by sme nezvladli. V domceku s nami spalo este niekolko cudzincov. Pohostili sme ich slivovicou /brali sme ju ako prevenciu na zazivanie/ a naucili ich hrat prsi.

---