„Never ending flight“

---

Ako sa hovori, do tretice vsetko dobre. Odleteli sme. Let z Viedne do Mnichova trval len 45 minut, leteli sme malickym lietadlom typu Fokker 100, kde sa nas zmestilo fakt len zopar pasazierov v porovnani s tymi obrovskymi lietadlami, ktorymi sme leteli neskor. Cakanie zhruba 5,5 hodin v Mnichove bolo fajn, zabavili sme sa aj napriek tomu, ze letisko nema free Wifi (mozu sa hanbit 😊), ospravedlnilo ho snad len to, ze je nadherne. Fakt krasne letisko. Obrovske a vsade na letisku su kutiky s rozlicnymi druhmi kavy, cokolady a caju zdarma... Z Mnichova do Hongkongu trval let zhruba 11 hodin a vacsinu z neho sme prespali, zaspali sme hned po veceri a zobudili sa az nadranom hongkongskeho casu. Super lietadlo, koho to zaujima, bol to Airbus A340-600, ponuka filmov perfektna, moj vyber bol Eat, Pray, Love. Tu herecku mam skratka rada... Pristali sme v Hongkongu. Teplota 18 stupnov, miestny cas bol 16:45. Megaletisko posiate pre mna obrovitanskymi lietadlami vsetkych svetovych aerolinii. Jedina zvlastnost tejto krajiny bol smog, cez ktory sme nevideli nic, ani mraky, ani slnko a pre miestnych obyvatelov sme boli atrakciou. Nasli sme relax zonu s lehatkami s vyhladom na odletove a pristavacie drahy (poviem vam, ten vecerny vyhlad do tmy s blikajucimi svetlami lietadiel bol fascinujuci) a tak sme mohli v pohodli preckat 6 hodin na nas posledny let. Stalo sa. Hongkong – Sydney, vzdialenost 7400 kilometrov, trvanie letu 9 hodin 15 minut. Strastiplny let, sedeli pred nami dva pary s babatkami, z ktorych jedno nonstop plakalo. Bolo to jasne, tento let spat nebudeme. Nastastie ponuka filmov bola taka siroka, ze som si nevedela vybrat, vsetky vychytavky roku 2010. Takze som si v klude dopozerala Eat, Pray, Love, ktory som nestihla na predchadzajucom lete. Dalsi moj vyber bol Zivot je taky, co ma velmi nebavilo a tak som si zapla kameru a sledovala cestu. Leteli sme vo vyske 11300 metrov, rychlostou 830 km/hod, teplota vzduchu bola -48 stupnov. Dvakrat sme sa museli pocas letu priputat, neznasam turbulencie a vazne som sa bala. Azda najvacsi zazitok bolo sledovat na mape, ako pri prelete nad australskym kontinentom prechadzame z noci do dna. Parada vidiet ako sa toci Zem. Uzasne...Pristali sme. Dokonca aj kufre dorazili, v co sme po vsetkych problemoch vobec nedufali. Imigracna kontrola prebehla hladko, priznala som, ze v kufri mam plnu tasku sladkosti 😊 , nad cim sa sympaticky panko iba pousmial. No a potom nadisla ta chvila. Vsade ma vitali obrovske napisy WELCOME TO SYDNEY....moja vytuzena dovolenka sa prave zacina...

---

Comments

[noro]

:-)
aspoň budeš mať na čo spomínať.