West Coast

---

16.10.2005 oddych v Mount Cook Village a cesta na West Coast

Najlepsie sa vraj klin vybija klinom a tak poniektori z nas rozchodili unavene svalstvo lezenim na skale. Konkretnejsie Miro, Duncan a Darren potiahli v trojke 4-dlzkovu cestu Red Arret v Mount Cook Village. Ja som zatial vybavovala zanedbanu korespondenciu a ostatne svetske zalezitosti.

Hned ako sme zistili, ze k NZ sa blizi dllllllha tlakova vys a predpoved pocasia bola na cely dalsi tyzden neocakavane pozitivna - stale krasne pocasie a bezvetrie - zmenili sme nase plany navratu do Christchurchu a vydali sa na cestu na West Coast, ktory je znamy castym dazdom, nakolko je to prva naraznikova zona pre oblaky z Tasmanovho mora.


17.10.2005 Fox Glacier

Prva vacsia zastavka na zapadnom pobrezi bola turisticky rusna osada Fox pozostavajuca asi z 30 domcekov, pricom polovica z nich bola urcena pre turistov. Dalsia polovica ponukala rozne turisticke namotavky, ako napriklad heli-hike, guided tours na ladovec, alebo uplne obycajne okruzne vyhliadkove vylety vrtulnikom. My sme si vybalili nasu vlastnu vybavu maciek a cakanov a navliekli sa spat do lyziarskej vystroje. Takto odliseni od klasickych turistov sme sa nenapadne pokusali sledovat jednu z pocetnych skupiniek, ktora si spolu so svojimi sprievodcami vykracovala preskumat ladovec zblizka. Doteraz nevieme preco, ale boli sme ihned identifikovani ako neclenovia tejto skupiny a na nase prekvapenie nam sprievodcovia namiesto vynadania dali uzitocne rady, kadial sa da na ladovec vyjst. Takto sme mohli nase tempo konecne zrychlit a sami dvaja sme sa asi 3 hodiny tulali pomedzi seraky a ladovcove trhliny. Preopakovali sme si techniky vytahovania z trhlin a na striedacku sme "akoze" viseli v trhline zatial co ten druhy zapasil so skrutkami v lade.

Nakolko sme usudili, ze nase predstavy o skialpovani na NZ nam kvoli slabej zimnej sezone nevysli, rozhodli sme sa investovat nas cas a peniaze do dalsieho viacdnoveho vyletu hore na ladovce. Pristup hore k chatam bol opat mozny len za pomoci helikoptery, tentoraz sme si vsak molhi vybrat medzi roznymi spolocnostami (nie ako monopolne Mount Cook Ski Planes na opacnej strane pohoria), co sa odrazilo aj na nizsich cenach.


18.10.- 21.10.2005 hore na Fox Glacier - 3 dni

18.10. - prvy den

Rano sme mali opat stastie, ked sa zrazu na NZAC chate, kde sme spali, objavili 3 chlapci z Wanaky, ktori planovali taktiez letiet hore na Centenial Hut a extremne rychlo sme sa nalozili do spolocnej helikopteri. Letiet helikopterou ponad ladovec, kde sme si vcera nacvicovali ladovcovu zachranu, bol naozaj velky zazitok, i ked pomerne rychly.

Helikoptera nas vylozila v strede snehoveho pola na vysikom utese asi 200 metrov nad Centennial Hut, kde sme na seba nalozili celu nasu vystroj. Pajka vyzeral nasledovne: na chrbte mal 35 kg ruksak (tentoraz sme si zobrali veeela jedla - v kiwi jazyku "heaps of food"), v ruke drzal igelitku a na nohach mal obute uvolnene lyziarky a na lyziach pasy. Ja som vyzerala podobne, len v trochu light verzii. Chata bola na dohlad a tak sme sa velmi neunuvali pozapinat si lyze a lyziarky. Pochvili sme vsak zistili, ze na primrznutom snehu s neovladatelnymi lyzami to sranda nebude. Uplne sme to pochopili az ked Pajka nestihol pri jednom zraze zabrzdit a prevalili sa cez ostru hranu dole do neznama. Nastastie bola na tom mieste pod zrazom asi po 15m platna, na ktorej sa Pajkov pad zastavil.
A takto sme sa predstavili hned na zaciatku celemu osadenstvu chaty, co v tom momente bolo 16 ludi.

Na chate sme zlozili veci, obsadili si posledne 2 volne postele a isli sme preskumat okolie v nadhernom pocasi. Prva trasa viedla do Graham Saddle, z ktoreho je mozny prechod do udolia, kde sme stravili predchadzajuci tyzden (Tasman Glacier). Z tadial sme mali vyhlad na celu trasu nasho morenoveho pochodu pri odchode z Tasman Glacier. Po vyhlade "naspat" sme si spravili prvy zoznamovaci okruh po Geiki snowfield rozprestierajucom sa pod Centennial chatou a zik-zak sme si to pretraverzovali ku krasnym vyhladom na Ellie de Beaumont a Franz Josef Glacier.

Kedze boli len 3 p.m., rozhodli sme sa este pre jedne vystup na Drummond Peak (2514m). Z tadial sme zazili jeden z najlepsich zjazdov tohto vyletu, sledujuc predchadzajucu stopu pomedzi velke trhliny. Tento nas zjazd je pravdepodobne nafoteny mnohymi turistami, ktori prave v tej chvili pristali helikopterov na ladovci, pokochali sa 10 min vyhladmi a odleteli prec.
Pri ceste spat na chatu sme museli prekonat este poslednych 300 vyskovych metrov (co uz nohy zacinali ohlasovat) a na chate sme museli vybojovat miesto pri nasom varici, pretoze prave v tej chvili sa vsetci rozhodli varit veceru.


19.10. - druhy den

Rano sme si pockali, kym sneh trochu popusti a o 10 a.m. sme vyrazili na dalsi poznavaci okruh. Tentoraz sme presli cez West Hoe Pass do dalsieho udolia nad Fox Glacier, smerom k Pionieer Hut. Po pravej strane sme mali neustale vyhlad na more, po lavej vysoke hory a okolo nas vsade lad a sneh. Aj napriek tomu tam bolo neuveritelne teplo a my sme sa pred slnkom zacinali zahalovat ako sa len dalo ... so satkami na hlave sme vyzerali ako snezni beduini.

Pionieer Hut bola v porovnani s nasou chatou omnoho mensia, ale aj omnoho prazdnejsia, obyvana len 6 postarsimi muzmi, ktori si prave uzivali volnejsi den po ich lezeckom vystupe na okolite vrcholy.

Z tadialto sme sa vydali do Pionieer Passu, ocakavajuc dalsie krasne vyhlady spat do Tasman udolia. Kym sme tam vsak dosli, boli sme dostihnuti oblakom, ktory znizil viditelnost na mizernu hranicu. Zlyzovanie spat na chatu sme si kvoli hmle a snezeniu velmi neuzili a boli sme celkom radi, ked sme chatu vobec nasli. Po cajiku vsak oblak nahle zmizol a viditelnost sa opat vylepsila, takze sme sa mohli vratit cez sedlo spat na nasu Centennial chatu k teplym spacakom a jedlu.


20.10. - treti den

Plan dna bol vystup na Minarettes - impozanty dvojvrchol vo vyske 3000m - a poobede zlyzovanie pozdlz Fox Glacier na nizsie polozenu Chancellor Hut, z kadial nas mal na dalsi den vyzdvihnut vrtulnik.
Takze rano sme nastartovali velmi skoro, aby bol sneh pri vystupe este primrznuty, ale ja som zaliezla spat do postele, pretoze som sa necitila dobre.


Tak ja (Miro) som vyrazil plny elanu v takom tempe, ze som o hodinu ledva lapal po dychu. Bol som dost psychicky vyhecovany co bola trochu chyba, kedze som spravil zopar blbosti. Na jednom useku bol velmi strmy traverz ponad trhlinu. Dalo sa to obist ale stratil by som asi 20 metrov vysky co sa mi samozrejme zdala byt velka obeta. Druha moznost bola nasadit si na lyze macky, ale to sa mi tiez zdalo ako zbytocna strata zopar sekund.. No a samozrejme o chvilu som sa potil ako kon v traverze a robil opatrne krociky a bol som zaprety do palic tak silno ze som stratil viacej energie ako keby som spravil predosle veci..

Z dialky vyzerala stena Minarets neskutocne kolma, ale z nejakeho divneho dovodu som sa rozhodol ze budem slapat na pasoch tak dlho ako to pojde. Tak som sa dostal do velmi strmeho svahu a slapal som tak ze som mal v jednej ruke cakan a v druhej obe palice co bola uplna blbost, hlavne pocas traverzovych otociek. Nakoniec som si vyhliadol taku mini-mini-plosinku nad trhlinou kde som sa planoval vyzut z lyzi, ale dva kroky pred plosinkou som sa smykol a zacal som padat dole svahom. Najprv som spravil zopar kotrmelcov, ale potom sa mi podarilo ustalit sa na bruchu a zaryt cakan a tak som sa zastavil asi 30 metrov nizsie. Vysledkom bol rozbity nos a dost blby pocit. Tak som konecne zhodil lyze, nasadil macky na lyziarky a slapal peso, co bolo prekvapivo prijemne, kedze bol este dost tvrdy firn.

Mierne spacifikovany predoslymi udalostami som teraz uz dost pomaly doslapal nad strmy zraz hore na hrebienok a odtial uz bol krasny vyhlad na oba vrcholy. Juzny vrchol bol relativne lahko dostupny, boli tam useky krasneho prasanu striedane s cistym ladom. Na vrchole som pokvasil a robil si fotky, pocasie bolo uplne super, v dialke bol ocean a ranna oblacnost, no skoda slov. Cestou naspat som si pamatal tesne pod vrcholom jednu trhlinu, ale bola plna snehu. Tak som myslel ze ju v pohode prejdem, ale vhupol som vyse pasa do snehu, tak som sa zacal metat ako ryba a rychlo som sa odtial vyskriabal. Potom este severny vrchol, odtial som spravil krasne fotky Ellie du Beaumont a Tasmanovho ladovca. Vsetky nase skialpove vylety z Tasman Saddle hut som mal pred sebou ako na dlani. Opat som tam trochu posedel vediac ze je dobre pockat kym sa trochu roztopi firnova stena pod vrcholmi, na ktorej som sa rano smykol.

Pod vrcholom som nahodil lyze a zapocal zjazd prijemnym prasanom. Vedel som ze problem bude len ona strma stena, ale kym som tam prisiel tak uz sa roztopila akurat vrchna vrstvicka firnu, takze sa to dalo zbehnut skakanymi oblucikmi. Dole uz som prefrcal po ladovci a v dialke uvidel Zuzku ako mi mava, tak som k nej zlyzoval pomedzi trhliny a horuco sme sa zvitali 😊

Po Minarets nasledoval navrat na chatu Centenial, tam sme sa pobalili a vydali sa na zostup dole. S riadnymi batohmi sme vystupili do sedla West Hoe a odtial nasledovala mozno najlepsia scenicka lyzovacka nasho zivota. Prevysenie 1300 metrov a dlzka azda 18 kilometrov - a absolutne krasne vyhlady na Fox ladovec a jeho bocne ladovce. Lyzovali sme dole asi dve hodiny az do nadmorskej vysky 1200 metrov. Tam bola chata Chancelor Hut, co je malebna utulna postavena v roku 1930 zachovana v uplne povodnom stave. Z chaty bol krasny vyhlad na spodnu cast Fox ladovca. Stretli sme tam troch skialpinistov - Davida, Bet a Lucy, ktorych sme poznali zo Centenial. Tak sme sa vykupali v studenom potoku a dychali z plnych pluc vonu travy a rastlin.

Lucy - farmarka z Te Anau - nam rozpravala o praci na farme. Ich farma ma 880 akrov (udajne cc 10 x 10 kilometrov) a staraju sa o nu len ona a manzel. Maju 2500 oviec a 100 krav, co je udajne "mala farma". Hovorila ze teraz na jar odcvikavaju ovciam chvosty a uvezuju varlata, chudatka baranceky. Tiez bolo zaujimave ze sa snazia nepomahat chorym ovciam, maju striktny darwinisticky pristup ze je lepsie ked preziju len silnejsie a zdravsie ovce. Nacrtli sme Lucy slovensky system chovu oviec popisom nasich bacov, salasov a horskych pastvin. Zasla nad tym ze nasi bacovia musia kazdy vecer zahnat ovce do kosiara, to si nevedela vobec predstavit.

Bet - 45-rocna zaneprazdnena mamicka 18 a 15 rocnych dcer (to nam odpovedala na otazku ohladom jej zamestanania) sa rozhodla kupit moje (Zuzkine) lyze. Doteraz lyzovala len na telemarkovych lyziach (co je tu na Zelande velmi popularne) a tak sme jej pri vystupeni z helikopteri odovzdali lyze a tym pre mna zimna lyziarska sezona na Zelande skoncila. Este potrebujeme predat Pajkove lyze aby sme neboli prvymi lyziarmi v Thajsku.


21.10.2005 - Navrat z Fox ladovca a Okarito

David mal zvlastny napad rano stopovat helikoptery, udajne nam to malo usetrit peniaze za spiatocny let. Tak sme asi hodinu mavali na okoloiduce helikoptery co bol pomerne abstraktny zazitok, ale bez vysledku. Tak sme si potom vysielackou objednali odvoz a o hodinu po nas prisla helikoptera.

Dole v dedine sme hned zasli do krcmy kde sme sa napchali Fish & Chips a pomaly sa rekreovali. Poobede sme sa presunuli do oblasti ktoru nam poradila Lucy - do malebnej dedinky Okarito ulozenej na konci uzkej lokalky pri mori. Bol odtial krasny vyhlad na cele pohorie Juznych Alp, ktore sa postupne dvihali priamo od mora a tisice sandflies.


22.10.2005 - Okarito

Prenajali sme si dvoj-miestny fajnovy sea-kajak a stravili sme cely den plavenim sa po Okarito lagune a prilahlych rieckach. Vzdialene nam to pripominalo ramena Dunaja pri Bodikoch.. ale v podani Jurskeho parku. Boli tam divoke stromy porastene machom, palmy a paprade a obrovske mnozstvo vodneho vtactva. Cestou spat do dediny sme zapasili so silnym protivetrom a prilivovymi vlnami a tak sme celkom unaveni podvecer prirazili lodku naspat v pristave.


23.10.2005 - cesta po Zapadnom pobrezi (Wesy Coast)

Autom sme cestovali po scenickom pobrezi smerom na sever. Dostali sme sa az na Pancake Rocks - zvlastne kamenne utvary na pobrezi mora, vyzerajuce ako tisice naskladanych palaciniek na sebe. Les na pobrezi mal naozaj husty vzhlad dazdoveho pralesa a kopce na okoli srsali zelenou.
Odtial sme sli okolo jazera kde sme zasli nad desiatkami Kiwakov ktori tam vyrazili na vikend vozit sa na svojich clnoch po jazere. Kazde druhe auto na ceste za sebou tahalo cln. Niektore boli neskutocne vycackane a vytunovane. Videli sme aj vyladene auto, ktore tahalo cln s chromovymi tycami a aj samotny prives na ktorom sa viezla lod mal nizkoprofilove pneumatiky s hlinikovymi rafikmi.

Prespali sme kusok za Arthur's Passom pri jazere Paerson.. dost nam prsalo a tak sme vecer presedeli v stane a mastili karty a citali National Geographic. Rano sme prisli do Christchurchu - po siestich tyzdnoch cestovania - a konecne uvideli maly prirastok v rodine Kuzielovcov - nadhernu kiwacku Vivien.

---

Photos

Franz Jozef Glacier
view from Centenial hut

Ellie du Beaumont
view from Geike Snowfield

West Hoe
prechod cez sedlo West Hoe

Fox Glacier
going from Pioneer hut to Centenial hut

Mt. Cook and Mt. Tasman
view from Minarets (3031m)

infront of Fox Glacier
..na konci vyletu pri Chancelor hut