Advertisement
Vykladka z lietadla na ladovci
pristavanie v snehu bol neskutocny zazitok.. 9.10 - 15.10.2005 Tasman Glacier - 7 dni 9.10. (nedela) Konecne sa nam to podarilo! Letime plne vyzbrojeni lyziarskou vystrojou a jedlom hore na ladovec, presnejsie na Tasman Saddle Hut vo vyske 2350 m.
Rano sme sa cela partia rychlo vychystali, aby sme boli na letisku uz o 8.30, teda hned ako otvoria. Darren (australcan zijuci v Christchurchi), Duncan (Kiwi), Cameron (Kiwi spravca Irwin chaty, na ktorej sme predoslu noc prespali) a my dvaja sme vytvorili nerozlucnu patku, ktora sa zhodou nahod v ten isty den nachadzala v Mount Cook Village s tymi istymi planmi - letiet na Tasman ladovec a stravit tam cca tyzden skialpu.
Plni ocakavania sme nasadli do maleho 6-miestneho lietadla (Porter P-6) a po pomerne kratkom ale velmi scenickom lete (s fotakmi v plnom nasadeni) sme pristali v kvalitnom 1 m hlbokom prasane nedaleko Tasman Saddle Hut. Zaujimave ako pristavaju lietadla v snehu - dotknu sa zeme, prejdu kusok rovno a hned sa v kratkom lyziarskom obluciku otocia o 180 stupnov tak aby boli dole kopcom a lahko sa im startovalo zo snehu. Zaboreni po kolena v snehu sme este za hukotu motora vylozili celu nasu vystroj a ocitli sa v krajine snehu a
Tasman saddle hut
(vlavo na spici) Nas domov na 7 dni.. Vrchol vzadu je Minarets (3031m) na ktory vystupil Miro solo 20.10. ladu, obkoleseni zasnezenymi stitmi.
Tasman Saddle Hut je mala 14-miestna chata postavena na jedinom velmi uzkom brale, ktore vysoko vycnievalo v strede Tasmanovho ladovca. Na chate sme sa zoznamili so 60-70 rocnymi australcanmi Petrom a Billom, ktori stravili na chate uz predchadzajucich 6 dni, bohuzial nie velmi pekneho pocasia.
Netrvalo nam dlho a s odlahcenymi ruksakmi sme sa vydali na najblizsi svah Hochstetter Domu opacit hlboky prasan. Robit stopu v takomto hlbokom snehu bola narocna uloha, ale Pajka si ziskal uznanie svojou vytrvalostou a vychodoeuropskou silou 😊. Trochu trapenia pri zaverecnom hladani najlepsej cesty pomedzi trhliny v ladovci vsak rychlo vykompenzoval fantasticky zjazd dole. Po dvoch jazdach na tom istom svahu sme sa este zasli pozriet na vyhlad do dalsieho udolia na Murchison glacier z Tasman Saddle, kde sa nachadza druha o nieco vacsia chata - Kelman Hut.
Pri navrate spat na chatu sme uz z dialky videli nieco alebo niekoho visiaceho z vysokeho 40 metroveho previsu nedaleko nasej chaty. Nase dohady, o co ide, sa roznili ale po 30 minutach nezmenej situacie sme zavrhli, ze by mohlo ist o visiaceho cloveka. Prichadzajuc blizsie sme zistili, ze islo naozaj o visiaceho cloveka, presnejsie 3 clenov SAS elitnych
Nose Dive
..unavny navrat na chatu cez Nose Dive.. Zuzka a Miro jednotiek z Australie, ktori si tu skusali nacvik padu a nasledne zachrany z trhliny. Vyzeralo to asi nasledovne - dvaja z nich sa rozbehli a skocili z tohto (opakujem) 40 metroveho previsu a treti musel zareagovat a zachytit ich + uskutocnit vsetky potrebne ukony na ich zachranu. Jedine, co sme nepochopili, bolo miesto, ktore si pre svoj nacvik vybrali... Ale aspon sa Australski vojaci ucia nieco uzitocne.. na rozdiel od tych nasich.
10.10 (pondelok) Na rozdiel od predosleho dna sme sa nasledujuce rano zobudili v oblaku s velmi malou viditelnostou. Pamatajuc si strme zrazy priamo pri chate, rozhodli sme sa stravit tento den oddychujuc na chate. Citanie knihy, hranie sachu, pocuvanie zazitkov z cestovania po svete, rozpravanie o skialpovani na Slovensku, varenie ranajok, obedu a vecere - to bol v skratke nas den.
Jedina namaha vynalozena v ten den, bolo vykopanie asi 2 metre hlbokeho zakopu okolo nadrze zachodu, aby sa mohla vrtulnikom vymenit za novu. Poziadali nas o to cez vysielacku pracovnici DOC-u (Ministerstvo Zivotneho Prostredia, ktore sa stara o vsetky chaty), pricom ich motivacnym impulzom bol slub jednej noci pre kazdeho z nas zdarma. Klasika ze Slovak pride za more a hned mu daju
Tasman saddle
Miro, Zuzka a Duncan mieria do sedla, na hrebeni ledva viditelna Kelman chata do ruky lopatu.
Vsetky vysokohorske chaty su spojene s DOC-om prostrednictvom vysielacky a kazdy den o 19.00 si nas kontroluju a rataju pocet ranenych a mrtvych skialpinistov. Cez vysielacku nam tiez povedia predpoved pocasia na dalsie dva dni. Viac sa neodvazuju, pretoze NZ pocasie sa meni tak casto a rychlo, ze sa hanbia davat dlhodobe odhady.
11.10. (utorok) Opat krasne pocasie a my sa rozhodujeme pre celodenny vylet na Darwin a Bonnie glacier, ktore sa nachadzaju 700 vyskovych metrov pod nasou chatou. Prvy strmy zjazd, prezyvany Nose Dive, sme si uzili v hlbokom prasane a dalej sme sa uz len viezli na lyziach okolo serakov a ladovcovych plani. Jedna z najscenickejsich jazd nasho pobytu. Po zaboceni na Bonnie glacier sme sa vsetci naviazali na lano a takto sme kluckovali pomedzi ladovcove vodopady a trhliny, ktore vsak boli krasne premostene novym a spevnenym snehom. Po kratkom obede si chlapci vyhliadli jeden z naprotivnych strmych svahov ako svoj ciel, pricom vsak neratali z hlbkou snehu, v ktorej robili stopu a strmostou svahu. Ostre slnko, dehydratacia a namahavy vystup odobrali mnoho energie potrebnej k dlhemu navratu spat na chatu.
Po spolocnej veceri (s Darrenovou vychytavkou - Lime Vodka & Snow
drinkom - mame recept 😊 a Baileys pripitkom) sme vsetci velmi rychlo zalomili od unavy. Jedina smutna udalost dna bolo pokazenie sa nasho fotaku 😞 ... dufame, ze v Christchurchi to vyriesime, pretoze dalsi pobyt bez fotaku si nevieme ani predstavit.
12.10. (streda) Krasne dni sa striedaju s oblacnymi a v stredu sa zobudzame do silneho vetra. Viditelnost je pomerne dobra a tak sa chystame na zopar jazd hned pod chatou (Nose Dive). Avsak uz po 200 metroch sa otacame, pretoze to co bolo vcera hlbokym prasanom je teraz tuha masa s ladovou skrupinou na povrchu a k tomu este silny a neprijemny vietor. Takze dalsi oddychovy den s obrovskou vecerou, aby sme doplnili kalorie stratene mnohymi rozhovormi na chate.
Napriklad sme sa dozvedeli, ze na NZ strielaju kamzikov, pretoze vraj nicia a obzieraju vzacne vysokohorske rastliny. Naviac sem samozrejme nepatria - boli dovezene z Europy. Aby maximalizovali jednotlive zasahy, namontuju na jedneho kamzika sledovacie zariadenie a ked ten pride do vacsej svorky, tak vtedy zasiahnu pracovnici DOC-u a takto ich udajne raz zastrelili v jeden den 350!!! Tak sme Zealandanom na oplatku povedali ako je u nas kamzik posvatne chranene zviera kvoli ktoremu nemozeme skialpovat
Cameron
lyzuje na Tasmanovom ladovci.. na jar a kadeco ine.
13.10 (stvrtok) Slubna predpoved pocasia sa potvrdila a my vyrazame skoro rano na dalsi dlhy celodenny vylet, tentoraz do vedlajsieho udolia na Murchison glacier.
Tieto dva ladovce su od seba oddelene 200 metrov vysokym a strmym svahom (Murchison Headwall), ktory byva casto neprechodny kvoli lavinovemu nebezpecenstvu a velkym trhlinam. Nasi skuseni partaci nam opat ukazali, ze su ostrielani vysokohorski vlci, ked pred jeho zjazdom najskor vykopali hlboku jamu a uistili sa, ze vrstvy snehu su pomerne stabilne a bezpecne. Hned po tomto zisteni sa na obzore ukazali 3 husti chlapci z Wanaki z vedlajsej Kelman Hut (stylovo obleceni a bez ciapok, aby sa im nahodou nepokazil ich cerstvo nagelovany uces) a po prehodeni par slov sa spustili dole tymto svahom. Takze pokusnych kralikov sme mali pred sebou a takto sme mohli uplne bez obav zlyzovat az do najblizsieho sedla nad Mannering glacier. Tu sme vsak po preskumani situacie a zhodnoteni kvality snehu v tomto tienistom udoli zmenili plany a zlyzovali nizsie k Aida glacier. Toto rozhodnutie sme casom vsetci ocenili, pretoze vyhlad, ktory sa nam naskytol z jeho sedla nam otvoril nove obzory do uplne nepristupnych ladovcovych udoli Novozelandskych Alp. Dokonca sme
Morena
unavny a nekonecny pochod morenou tasmanovho ladovca. vpredu zuzka, vzadu miro dovideli az na snehove plateau (Anna Plateau nedaleko Mueller Hut), kde sme lyzovali asi pred 2 tyzdnami.
Po zlyzovani Aidy (uz sa nam pri vysloveni tohto mena nevybavi najskor opera... 😊 sme pocas obedovej pauzy roztapali sneh v nasich flasiach (aby sme sa vyhli dehydratacii, ktora nas nepripravenych zastihla na vylete pred 2 dnami) a tuzobne hladeli na vzdialenu Murchison Headwall, ktora sa zdala nedosiahnutelne daleko a delila nas od nasej chaty. Vystup k nej nebol taky narocny ako sme predpokladali, avsak medzi tym sa nam Headwall zatiahla do tiena a tak trosku primrzla. Ups.
Po veceri sme opat vsetci velmi dobre a rychlo zaspali.
14.10. (piatok) Tentoraz im predpoved pocasia nevysla, malo byt vselijako, ale bolo uplne krasne. Tak sme sa rozhodli pre narocny prechod hrebenom Hochstetter Dome z vychodu na zapad. To by sme museli niest lyze na chrbte, ale vyzeralo to fajne. Najprv sme vysli na stit Aylmer peso po strmom hrebeni, potom sa vratili k lyziam a spravili si maly pokusny zjazd. Zistili sme ze sneh je uplne skvely a tak sme spravili dalsie 3 zjazdy. Zrazu ale prisiel obrovsky oblak a vietor a z nicoho nic sme mali viditelnost 10 metrov a boli sme radi ked sme namiesto prechodu Hochstetter Dome trafili naspat na chatu.
15.10. (sobota) V sobotu nas cakal dost dlhy a narocny zostup 29 kilometrov dlhym Tasmanovym ladovcom naspat do dediny. Najprv sme lyzovali asi 15 kilometrovy usek s prevysenim 1100 metrov. Ku koncu bol nekonecny suuus ked sme len stali nehybne na lyziach a krajina sa okolo nas pomaly posuvala - zhruba ako jazda v elektricke. Potom ale zial nasledoval velmi neprijemny prechod kamennou morenou ktory nam zabral umornych 5 hodin. Na zaver bol nechutny vystup morenovou stenou von z ladovca na chatu Ball pass shelter a potom uz len dve hodinky slapania po kamenistom chodniku k autu. Vecer sme to vsetko nalezite oslavili v dedine a kuli dalsie plany.
dalsie fotky su tu
Advertisement
Tot: 0.153s; Tpl: 0.015s; cc: 11; qc: 52; dbt: 0.0885s; 1; m:domysql w:travelblog (10.17.0.13); sld: 1;
; mem: 1.1mb