„Expedicia Uluru – 2.cast“

---

Prvy den nasho vyletu. Program bol jasny, chceme vidiet zapad slnka na Uluru. Vystartovali sme o 18-tej miestneho casu, teplota bola stale este asi 35 stupnov a cakali, az kym slnko nezapadne. Mozem vam povedat, bol to pre nas velky zazitok. To, co som o skale citala, je naozaj pravda a videla som to na vlastne oci. Uluru pocas zapadu uplne zmeni farbu. Po cely den je syto cervene a postupne ako slnko zapada, sa farba meni z cervenej na tehlovocervenu, hnedu a ku koncu ako keby az sivu farbu. Je to nieco uzasne, ako sa priroda dokaze pohrat s farbami. Zapad nastal presne 19:40. Fotoaparaty docvakali a auta a autobusy sa opat zacali vracat spat do hotelov. Do jedneho velkeho rezortu uprostred nicoho, uprostred puste. Australcania maju na to skvely vyraz „in the middle of nowhere“. Cize „uprostred nicoho“. Obklopovala nas len australska bus a cervena zem. Bola som prekvapena, ze aj ked bolo cez den stale okolo 40 stupnov, vsade bola zelen, male zelene kricky a stromy. Takze ziadna vyschnuta krajina. Dokonca sme stretli cestou aj „miestneho“ jastera varana, mojim okom mal asi 50 centimetrov. Bal sa nas, lebo pred nami utiekol. No a mojho najvacsieho nepriatela – hada - som vdaka bohu ziadneho nevidela...Kazdy vecer nas v rezorte zabaval miestny spevak Marc Lawson, pri ktorom sme sa s Hanou a Evou zhodli, ze ma chalan pestry repertoar, od Beatles, cez U2, Michael Jackson az po Coldplay, skratka hral vsetko a kazdy si prisiel na svoje 😊 Miestni Aborigenci sa zabavali o sto sest. Apropo tema Aborigenci. Tu na Uluru sa ich kmen vola Anangovia, a je to fakt zazitok ich vidiet. Maju velmi velmi siroky nos, zvlastnu rec, pokozku uplne ciernej farby a s tym, ako celkovo vyzeraju, sa teda vobec netrapia. Raz v noci som jednu Aborigenku stretla, asi nevedela, kde byva, a dost som sa jej aj zlakla...no a pokracovat budem v prispevku cislo 3...

---

Comments

[michaela]

:-)
vuaaav :-)