konečne v Rumunsku

---

Ráno konečne v Rumunsku. Krajina z okna vlaku vyzerala podobne ako naša - polia, lesy a občas dedinka. Drobné rozdiely tu však boli - veľa domčekov nebolo až tak úplne omietnutých a dokončených, na cestách bolo občas vidieť konský povoz a koníky tiež pomáhali orať polia. Vo vlaku sme sa zoznámili s Natanielom, teda hlavne Stánik a tak spolu vypili nejaké pivá a šampanské. Ale aspoň nám cesta rýchlejšie utiekla.

Do Brašova sme prišli so skvelým, asi len hodinovým meškaním. Po menšom blúdení, kedy si vlastne nikdo z miestnych nebol istý ktorým že to smerom je naša ulica sa nám nakoniec podarilo naše ubytovanie nájsť. Bývali sme u babičky, ale jej syn rozprával anglicky a tak sme sa nakoniec dohodli a a dozvedeli pár potrebných informácií. Syn sa volal Eugen a za všetko sa ospravedlňoval - za mravce na strome, za prievan, za počasie, za to že sa stále ospravedlňuje (to už som si vymyslela, ale neprekvapilo by ma to). Eugen nám odporúčil skvelú miestnu reštauráciu variacu typické rumunské jedlá. Po ceste nám už poriadne vyhladlo a tak sme sa do nej plný očakávania vydali. A očakávanie z nás aj rýchlo odpadlo, keďže väčšinu ponuky tvorili cestoviny a pizza. Na obranu reštaurácie však musím povedať, že ako sme neskôr zistili, tak cestoviny a pizza skutočne tvoria veľkú časť rumunského stravovania.

Neskôr sme sa išli prejsť Brašove. Mestečko to je pekné, malé a pôdobilo na nás veľmi príjemne.

---